Za celú jeho existenciu  na tomto guľatom, no hrboľatom svete si civilizácie prešli všetkým čo život na zemi poskytol. Od rozmachu až po ich zánik.

Jedno však pretrváva veky a tým je pamäť v akejkoľvek forme. Verbálnej, zachytenej klinovým písmom, či písmom starých civilizácií dávno zaniknutých alebo akoukoľvek inou formou záznamu vrátane písma, aké poznáme dnes.

Z dnešného pohľadu sa vieme spätne preniesť tisíckami rokov života na zemi, ktoré písal  a formoval človek. Aj na základe tohto poznania si vieme uvedomiť alebo lepšie povedané mali by sme si uvedomiť kam vedú naše činy, postoje a nepochybne i vedomosti. Z celkovej histórie je možné byť skeptický, no určite aj optimistický.

Boží hnev

Ako príklad nám môžu slúžiť biblické mestá, ktoré naozaj existovali, o čom svedčí nie len kniha kníh – Biblia, no i bádania historikov. Tieto mestá existovali pozdĺž rieky Jordán, ktorej vody i prúdy boli svedkami popisovaných udalostí vzniku života a jeho zániku.

Neboli to len najznámejšie mestá Sodoma a Gomora, boli to aj tri ďalšie, menej známe, Adma, Zeboim a Segor. O poslednom menovanom sa hovorí, že ako jediné odolalo Božiemu hnevu, pretože sa doň uchýlil Lót, Abrahámov synovec.

Ten nielenže žil príkladným životom, ale snažil sa aj o jeho očistenie od hriechu. Napriek skutočnosti počatia jeho ďalšieho potomstva.

Keď mlčia múzy, rinčia zbrane. Aj keď u nás zatiaľ iba tie verbálne. Martin Beňatinský, starosta obce Lubina, vo svojom zamyslení v článku Prestaňte prosím… reaguje na aktuálnu spoločenskú tému.

Prečo spomínam práve tieto biblické mestá, ktoré boli zničené božím hnevom? Pretože to nebola len telesná neresť, na ktorú si hneď spomenieme pri zmienke o nich.

Taktiež sa vyznačovali aj vzájomnou nevraživosťou, nepochopením, nepriateľstvom či klamstvom. Vôbec neboli prívetivé k návštevníkom a nezriedka i obyvateľom ako bol Lót. Toľko duchovné vysvetlenie ich zničenia.

Vedecký pohľad

Je tu však i vedecké, alebo ak chcete historické zdôvodnenie. Tým sú práve príčiny, ktoré môžeme vidieť i dnes. Choroby, vírusy, pandémie, neúcta jeden k druhému, spory a seba zničujúce konflikty prerastajúce v teritoriálne vojny.

Nezdá sa Vám, že žijeme akýsi paralelný svet s tým dávno minulým? Možno áno, potom je pesimizmus na mieste. No osobne by som v tomto videl i trocha optimizmu. Čo, alebo kto ho predstavuje?

Cudzinci, ktorí prišli za Lótom deň pred zničením Sodomy? On sám pri jeho viere o polepšení sa ľudstva? Niečo alebo niekto s nadprirodzenými schopnosťami vedúcimi k očiste formou zničenia? Alebo len obyčajná ľudská vlastnosť a tou by mala byť pokora?

Neviem. Čo ale určite viem je, že všetko menované má vplyv na naše životy a existenciu. Preto stále v sebe živím optimizmus prameniaci z poznania, že to raz všetko musí skončiť.

Práve preto treba hľadať ľudí ako bol Lót, aj keď jeho potomstvo bolo podľa prameňov hriešne. Napriek tomu nestrácal do konca života nádej a vieru v človeka a jeho schopnosť pochopiť, čo sa deje prostredníctvom pokory.

Či už sme veriaci alebo nie. A táto nám chýba, bez rozdielu, všetkým. Prosím zamyslime sa nad tým a skúsme spolu zvrátiť osud, ktorý nás čaká, ak sa nevrátime späť k základným hodnotám tvoriacim našu vieru.

Prečítajte si aj

Zostávam

Článok Neboli len dve je zobrazený ako prvý na Informácie s pridanou hodnotou.

Boli by čisté a nemé, alebo naopak plné farieb bez akéhokoľvek súznenia, či vytvorenia zmysluplného obrazca v odtieňoch ktorého nájdeme myšlienku, odkaz či posolstvo? Naozaj neviem a pravdupovediac, ani nechcem túto úvahu posúvať ďalej.

Inter arma silent musae

Ktosi múdry kedysi vyslovil na margo takejto doby slová, ktoré svojím významom bolia a neprinášajú so sebou nič dobré, hoc v sebe skrývajú čistú pravdu o obraze a stave spoločnosti: „Inter arma silent musae“ – keď mlčia múzy, rinčia zbrane.

Kladiem si otázku čo robíme znova a znova nesprávne, keď všade okolo nás opäť rinčia zbrane? U nás zatiaľ iba tie verbálne, avšak dokedy? Všade kam sa pozriem, čo vnímam a čítam, rinčia zbrane verbálne.

Naprieč celou spoločnosťou, od nás bežných ľudí až po tých, ktorí svojou politikou vedú alebo chcú viesť našu krajinu nevedno kam. Čím ďalej tým viac sa mi chce nie prosiť, ale zakričať na všetkých, ktorí stále bojujú a nepoznajú zmier: „Prestaňte prosím!“

Ľudia vytvárajúci hodnoty pre ostatných, myslím tie skutočné hodnoty, prestaňte prosím vnímať tých, ktorí nevedia nič iné len vaše hodnoty vytvárané vašim umom, rukami a mozoľmi,  ničiť.

Pozrite sa prosím na tých, ktorí, pod rúškom konania dobra, chcú zmeniť naše myslenie, vytvárané generáciami predkov a odovzdávané z generácie na generáciu, nezastretým pohľadom zdravého rozumu i úsudku. Čo vedia urobiť?

Každý sme na tomto svete kvôli niečomu. Každý na tomto svete by mal byť niečím užitočný pre ostatných. Čím je užitočné neustále škriepenie sa o farbách? Podľa môjho názoru ničím. Preto prosím tých, ktorí toto robia: „Prestaňte prosím.“

Modrá bude stále modrá, žltá stále len žltá a čierna bude stále čiernou. Iba múdry a vnímavý maliar vie z rôznorodosti farieb namiešať ten správny obraz tak, aby aj tie protichodné spolu tvorili celok.

Prestaňte prosím

Elity národa, politici, novinári, umelci a všetci tí, ktorí sa snažíte presadiť si svoje vnímanie sveta za každú cenu, prosím prestaňte. Prestaňte šíriť nenávisť, prestaňte prosím tento národ či túto krajinu morálne drancovať.

Prestaňte prosím svojou agresívnou rétorikou vnášať medzi ľudí a do tejto krajiny neznášanlivosť a nevraživosť. Na tomto svete je jej už dosť.

Prestaňte prosím všetci tí, ktorí neviete vytvárať trvalé hodnoty, znevažovať ľudí tohto národa potieraním koreňov, z ktorých vyrástli. Prestaňte prosím so zosmiešňovaním ich pamäte i múdrosti.

Pekár vie napiecť chlieb, krásny, voňavý, s mäkkou striedkou. Dobrý murár vie vystavať dom i komín k peci. Dobrý hospodár vie vypestovať obilie, chovať zvieratá prinášajúce úžitok.

Mlynár vie svojím mlynom namlieť akúkoľvek múku. Umelec by mal vedieť ako a čím týchto ľudí potešiť. Dobrý vodca vie, čo ľudia (nie len týchto profesií) naozaj potrebujú.

Práve pre takýchto ľudí je potrebné, aby sme našli odvahu povedať všetkým, ktorí si ich prácu nevážia, či nevidia, čo činia. Prestaňte prosím preto všetci, ktorí šírite nenávisť, klamstvo a potierate porozumenie medzi ľuďmi.

Prestaňte prosím vytvárať u ľudí pocit beznádeje. Skončite prosím so škriepkami a začnite túto krajinu viesť tak, ako sa patrí. A hlavne, prestaňte prosím z tohto národa vytrhávať to, čo mu je, alebo aspoň bývalo, vlastné – pracovitosť a srdečnosť. Prestaňte prosím, kým naozaj nie je neskoro, kým maliar ešte stále premýšľa, ako namieša farby pre svoj obraz…

Prečítajte si aj

Zostávam

Článok Prestaňte, prosím je zobrazený ako prvý na Informácie s pridanou hodnotou.

Takíto ľudia vedia slová vážiť, dokonca s nimi pracovať tak, aby ste im rozumeli. Jednoducho bez okolkov, priamočiaro a láskavo. 

Nerozprávali pri práci, ak tak len veľmi šporovlivo. Skôr sa zamerali na to, aby bola dobre spravená k spokojnosti nielen svojej no i ostatných.

Zdravý sedliacky rozum

Ak ste ich náhodou našli večer na priedomí pred chalupou s ošarpaným hrnčekom v ruke a „meltovou“ kávou s tichou modlitbou na perách mohli ste si byť istí, že Vás neodbijú.

Napriek trocha drsnému vzhľadu vedia byť srdeční, vedia čo človek naozaj potrebuje k svojmu životu a hlavne, vedia čo je v živote človeka dôležité.

Oplývajú totiž tým, čomu sa hovorí zdravý rozum. Žijú tak, ako ich naučili rodičia či starí rodičia. Chránia si svoju zem i vieru. Zem pre obživu a chlieb, vieru pre svoju dušu, srdce i potomkov.

Žijú život na aký my ani len nevieme dosiahnuť, možno tak v románoch, či cestopisoch. Bez televízie, mobilu či nebodaj internetu.

Ak sa im nepáči vysielanie rozhlasu jednoducho ho vypnú, „bo somariny plodia len somariny“. Radšej budú počúvať ručiaceho jeleňa, brumkajúceho chlpáča, alebo svoje ovce či sliepky. Počúvajú život v plnej jeho kráse.

Hluchí

Veľakrát mi pri stretnutí s ľuďmi v horách padli do očí slúchadlá v ušiach oproti idúceho. Neviem či počúvali hudbu, alebo hovorené slovo.

Každopádne viem, ako ich volajú ľudia, o ktorých sa snažím niečo povedať – „HLUCHÍ“. Veľmi jednoducho definovateľné, prečo práve takýto výraz. S batohom na chrbte a slúchadlami v ušiach mohli rovno ostať vo fitku na bežiacom páse.

V zásade, kto nevie počúvať krajinu, potom nevie počúvať ani ľudí žijúcich v nej. Jednoduché a jasné. Ako tá ražná káva v obitom hrnčeku, akurát s jedným dosť veľkým rozdielom. Hrnček i káva patria k sebe, slúchadlá a príroda nie.

Možno sa prípadným čitateľom týchto riadkov nie príliš pozdáva súvis medzi obsahom a názvom. Pokúsim sa Vám to vysvetliť.

Láska ku krajine

Narodil som sa v tejto krajine začiatkom sedemdesiatych rokov, detstvo som strávil v krásnej a jedinečnej krajine karpatského oblúka, v blízkosti štátnych hraníc. Možno aj z tohto dôvodu inklinujem skôr k horám a lesom než k mestu.

Život v tomto prostredí ma naučil vážiť si všetko okolo mňa, od korienka stromu, psíka, či mačky na dvore až po človeka. Napriek tomu, aké som vykonával povolanie táto výchova mojich rodičov i starých rodičov ostala vo mne, tak ako aj láska ku krajine, v ktorej som vyrastal a pre ktorú som toľko desaťročí slúžil.

Nevadí, že som sa dočkal nevďaku, o tom by mohlo zopár priateľov rozprávať. Nikdy ma ani len vo sne nenapadlo na túto zem i ľudí zanevrieť.

Nech boli akíkoľvek, názorovo i vierou úplne odlišní ako ja. Prinajmenšom som prijal ich postavenie, presvedčenie i názor. V každej ťažkej chvíli ma však niekto povzbudil, či dvihol z kolien opäť na nohy.

Zostávam

V terajšej dobe viac než pred tým potrebujeme nájsť takúto oporu práve v ľuďoch takých, akých som sa snažil opísať. V ľuďoch rozvážnych a múdrych, ktorí nikdy na svoju rodnú hrudu a ľudí žijúcich z nej nepovedia škaredého slova. Prečo?

Lebo si vážia všetko a všetkých bez rozdielu nech tejto krajine vládne ten či onen. Pretože pri práci sa nerozpráva, ak, tak šporovlivo.

Ak niekto pri práci priveľa hovorí nestojí výsledok za nič. Je veľmi jednoduché vyjadriť sa o zbalených kufroch, čiernej diere či nebodaj si vziať antidepresíva, lebo sa mi tento svet nepáči, lebo nie je podľa mňa. V týchto momentoch asi začnem vypínať rádio, či televíziu a hádajte z akého dôvodu.

Osobne teda odkaz pre tých, ktorí chcú či chceli odísť. Ja zostávam. Tu vo vlastnej krajine s ľuďmi v nej a s pocitom hrdosti na ňu. Ak už pre nič iné, tak aspoň z úcty k pamiatke mojich predkov a z povinnosti odovzdať túto zem svojmu synovi lepšiu ako je teraz.

Prečítajte si aj

Prestaňte, prosím

Článok Zostávam je zobrazený ako prvý na Informácie s pridanou hodnotou.