Slovensko je krásna a vľúdna zem. Keď cestujem ktorýmkoľvek smerom vždy ma vie prekvapiť. Vie vo mne vzbudiť aj spomienky o ktorých som ani netušil ako dobre sú uchované kdesi v nejako šuplíku mojej pamäte. V každom jednom kúte krajiny bolo čo obdivovať, z čoho sa poučiť. A stále je.
Najviac mi však dali ľudia, ich životné príbehy či spôsob ako sa o okolie v ktorom žijú starajú. Vo väčšine prípadov ma moje cesty viedli do krajov nie príliš obývaných, zelených a obrobených rukou dobrého hospodára. Uprostred krajiny žijúci ľudia tejto zeme s otvoreným srdcom, vystretou vítajúcou rukou. Ako keby sme sa poznali od nepamäti.
Takíto ľudia vedia slová vážiť, dokonca s nimi pracovať tak, aby ste im rozumeli. Jednoducho bez okolkov, priamočiaro a láskavo. Nerozprávali pri práci, ak tak len veľmi šporovlivo. Skôr sa zamerali na to, aby bola dobre spravená k spokojnosti nielen svojej no i ostatných. Ak ste ich náhodou našli večer na priedomí pred chalupou s ošarpaným hrnčekom v ruke a „meltovou“ kávou s tichou modlitbou na perách mohli ste si byť istí, že Vás neodbijú. Napriek trocha drsnému vzhľadu vedia byť srdeční, vedia čo človek naozaj potrebuje k svojmu životu a hlavne, vedia čo je v živote človeka dôležité.
Oplývajú totiž tým, čomu sa hovorí zdravý rozum. Žijú tak, ako ich naučili rodičia či starí rodičia. Chránia si svoju zem i vieru. Zem pre obživu a chlieb, vieru pre svoju dušu, srdce i potomkov. Žijú život na aký my ani len nevieme dosiahnuť, možno tak v románoch, či cestopisoch. Bez televízie, mobilu či nebodaj internetu. Ak sa im nepáči vysielanie rozhlasu jednoducho ho vypnú, „bo somariny plodia len somariny“. Radšej budú počúvať ručiaceho jeleňa, brumkajúceho chlpáča, alebo svoje ovce či sliepky. Počúvajú život v plnej jeho kráse.
Veľké Hincovo pleso zahalené v oblakoch. Foto: Radovan Hýbl.
Veľakrát mi pri stretnutí s ľuďmi v horách padli do očí slúchadlá v ušiach oproti idúceho. Neviem či počúvali hudbu, alebo hovorené slovo. Každopádne viem, ako ich volajú ľudia, o ktorých sa snažím niečo povedať – „HLUCHÍ“. Veľmi jednoducho definovateľné, prečo práve takýto výraz. S batohom na chrbte a slúchadlami v ušiach mohli rovno ostať vo fitku na bežiacom páse. V zásade, kto nevie počúvať krajinu, potom nevie počúvať ani ľudí žijúcich v nej. Jednoduché a jasné. Ako tá ražná káva v obitom hrnčeku, akurát s jedným dosť veľkým rozdielom. Hrnček i káva patria k sebe, slúchadlá a príroda nie.
Možno sa prípadným čitateľom týchto riadkov nie príliš pozdáva súvis medzi obsahom a názvom. Pokúsim sa Vám to vysvetliť.
Ihličnatý les pod Poludnicou. Foto: Radovan Hýbl.
Narodil som sa v tejto krajine začiatkom sedemdesiatych rokov, detstvo som strávil v krásnej a jedinečnej krajine karpatského oblúka, v blízkosti štátnych hraníc. Možno aj z tohto dôvodu inklinujem skôr k horám a lesom než k mestu.
Život v tomto prostredí ma naučil vážiť si všetko okolo mňa, od korienka stromu, psíka, či mačky na dvore až po človeka. Napriek tomu, aké som vykonával povolanie táto výchova mojich rodičov i starých rodičov ostala vo mne, tak ako aj láska ku krajine, v ktorej som vyrastal a pre ktorú som toľko desaťročí slúžil. Nevadí, že som sa dočkal nevďaku, o tom by mohlo zopár priateľov rozprávať. Nikdy ma ani len vo sne nenapadlo na túto zem i ľudí zanevrieť. Nech boli akíkoľvek, názorovo i vierou úplne odlišní ako ja. Prinajmenšom som prijal ich postavenie, presvedčenie i názor. V každej ťažkej chvíli ma však niekto povzbudil, či dvihol z kolien opäť na nohy.
Autor článku pred chatou Plesnivec. Foto: Archív Martina Beňatinského.
V terajšej dobe viac než pred tým potrebujeme nájsť takúto oporu práve v ľuďoch takých, akých som sa snažil opísať. V ľuďoch rozvážnych a múdrych, ktorí nikdy na svoju rodnú hrudu a ľudí žijúcich z nej nepovedia škaredého slova. Prečo? Lebo si vážia všetko a všetkých bez rozdielu nech tejto krajine vládne ten či onen. Pretože pri práci sa nerozpráva, ak, tak šporovlivo. Ak niekto pri práci priveľa hovorí nestojí výsledok za nič. Je veľmi jednoduché vyjadriť sa o zbalených kufroch, čiernej diere či nebodaj si vziať antidepresíva, lebo sa mi tento svet nepáči, lebo nie je podľa mňa. V týchto momentoch asi začnem vypínať rádio, či televíziu a hádajte z akého dôvodu.
Osobne teda odkaz pre tých, ktorí chcú či chceli odísť. Ja zostávam. Tu vo vlastnej krajine s ľuďmi v nej a s pocitom hrdosti na ňu. Ak už pre nič iné, tak aspoň z úcty k pamiatke mojich predkov a z povinnosti odovzdať túto zem svojmu synovi lepšiu ako je teraz.
Keď mlčia múzy, rinčia zbrane. Aj keď u nás zatiaľ iba tie verbálne. Martin Beňatinský vo svojom zamyslení reaguje na aktuálnu spoločenskú tému v článku Prestaňte, prosím.
Ak vás tento článok zaujal, nezabudnite ho zdieľať na sociálnych sieťach. Môžete tak urobiť kliknutím na ikonu vašej siete. Neváhajte sa podeliť v komentároch o váš názor alebo položiť otázky súvisiace s predmetom článku. Prípadné návrhy na spracovanie ďalších tém mi môžete poslať na môj e-mail.
